Aj vy denne čelíte situáciám, ktoré si vyžadujú obrovskú dávku trpezlivosti? Zažívate každé ráno divadlo, kedy sa ponáhľate do práce a vášmu dieťaťu trvá neskutočne dlhý čas kým vstane z postele, umyje sa, oblečie sa, prípadne sa naraňajkuje pred odchodom do školy či škôlky?
Ak sa to zaobíde bez plaču a kriku, je to v celku „pekné ráno“, aj keď vaše dieťa a následne i vy už len dobiehate do školy a práce, aby ste stihli prísť načas.
Ďalšie kritické situácie nastávajú aj počas dňa, keď si dieťa nechce upratať hračky, urobiť domáce úlohy, zjesť vami navarené jedlo...
Deti potrebujú hranice
Jan-Uwe Rogge, nemecký spisovateľ a rodinný i komunikačný poradca, vo svojej knihe Deti potrebujú hranice dáva návody, ako riešiť rôzne výchovné a stresujúce problémy, s ktorými sa ako rodičia, musíme denne potýkať.
Rogge v úvode svojej knihy definuje slovo hranice – „vymedzujú priestory a doby, poskytujú istotu a bezpečie, sú orientačnými bodmi – zároveň však dráždia, sú značkami, ktoré mnohokrát platia len nejaký čas.“
Hoci to na prvý pohľad tak nevyzerá, deti chcú hranice a pravidlá. Hranice totiž vytvárajú spoľahlivý systém, v ktorom sa vyznajú.
Hranice však potrebujú nielen deti, ale aj rodičia. Pretože vytyčovať hranice znamená podľa nemeckého autora vzájomne uznávať a rešpektovať svoje osobnosti.
Vedomie, že môžem urobiť chyby
Pri určovaní hraníc by sa rodičia mali naučiť prijať nielen chyby dieťaťa, ale aj tie svoje. „Kto chce vychovávať bezchybne, pletie si výchovný vzťah s vrcholovým športom. Vedomie toho, že môžem urobiť chybu, zbavuje tiaže, uvoľňuje. Môžem sa za chyby ospravedlniť. Porážky sú dary, z ktorých sa môžem učiť, podnety, aby som to v budúcnosti robil inak – a lepšie.“
Výchova totiž podľa Roggeho nefunguje na princípe jeden proti druhému. Výchova je spoločná cesta, ktorá sa viac buduje spoločnou činnosťou a spoločným úsilím ako dobre mienenými slovami.
Pozri aj: Akej otázky z úst vašich detí sa učitelia boja najviac?
Základné predpoklady stanovovania hraníc
Pri stanovovaní hraníc je potrebné si uvedomiť, že hladké stanovenie hraníc neexistuje. Nadnesene povedané: to, čo včera zaručene platilo, dnes už neplatí, zajtra bude zastarané. Deti a ich rodičia sa totiž menia a v dôsledku toho sa mení aj ich výchovný vzťah.
Napriek zmenám vo výchovnom vzťahu je možné stanoviť niektoré základné predpoklady hraníc:
- prehľadné pravidlá a hranice potrebujú neisté a nesamostatné deti. K tomu sú potrebné rituály a rutina poskytujúce istotu a sebadôveru,
- deti pre spoznanie hraníc potrebujú dospelých, ktorí nielen hranice stanovujú, ale vlastné hranice aj dodržiavajú. Stanovenie hraníc je totiž založené na vzájomnej úcte, na uznaní vlastných hraníc, rovnako tiež na rešpekte telesných a duševných hraníc toho druhého,
- vytváranie hraníc cez protiklady, ako napríklad „buď to urobíš, alebo...!“ vedie spravidla k bojom o moc: „uvidí sa, kto z koho...“, k odplate: „ja ťa neznášam!“, alebo k bezmoci a urážkam: „môžeš mi...!“ Kto stanovuje hranice, musí premýšľať o dôsledkoch pri porušení pravidiel. Dôsledky správania však nemajú nič spoločné s potrestaním – je to logický výsledok porušenia pravidiel. Ak si dieťa necháva rozhádzané špinavé oblečenie po izbe, v určitom čase, ak vy prestanete v jeho izbe upratovať, dôjde do štádia, kedy si nebude mať čo obliecť. Potom si uvedomí, že skutočne nebude mať čisté oblečenie, ak ho neodnesie do koša na bielizeň.
Čo dieťa hovorí tým, že prekračuje stanovené hranice?
Ak deti začnú prekračovať vami stanovené hranice, neignorujte to. Deti totiž niekedy vyhľadávajú extrémne situácie zo skutočného zúfalstva, čiže keď sa napríklad cítia osamelé, nedostatočne prijímané.
Podľa slov Roggeho deti svojím správaním upozorňujú rodičov, aby pozmenili pravidlá, rozšírili ich alebo pomocou dohodnutých dôsledkov zabránili ich prekračovaniu.
„Byť dôsledný neznamená, že budeme deti pokorovať. Stanoviť dieťaťu hranice znamená vážiť si ho a hľadieť na neho ako na blížneho,“ dodáva nemecký spisovateľ.
Bude ťa zaujímať: Vieš, ako zvládnuť rozchod? Dáš to ako Adela Vinczeová?
Cesta na severný pól začína prvým krokom
Nielen cesta na severný pól začína prvým krokom, ale aj cesta k stanoveniu hraníc pri výchove vašich detí. Rogge v závere svojej knihy upozorňuje, že táto cesta je plná slepých uličiek, okľúk výmoľov či pascí.
Platí však: „Cesta je cieľ, každý krok predstavuje jednu etapu, ktorú by si mal človek vychutnať. Tak sa môže stať zo spoločnej cesty stanovovania hraníc zážitok pre rodičov i deti, ktorý dodáva odvahu k ďalším krokom.“
Neprehliadni: Korunný princ, „sendvič" alebo maznáčik: Ktoré dieťa máte doma?
